Leto v USA a moje kulinárske zážitky (2. z 2 časti)

Autor: Martin Karvaš | 10.1.2013 o 13:22 | (upravené 10.1.2013 o 13:28) Karma článku: 11,07 | Prečítané:  1817x

Na kuchyni nás bývalo aj 15 ľudí, čo bolo celkom dosť na rozlohu kuchyne. Nepochybujem, že na Slovensku, kde sa snažíme vyžmýkať pracovnú silu na maximum, by na to vystačili aj piati, maximálne siedmi ľudia. Takže pracovné tempo bolo prijateľné, čo si myslím, že je dosť podstatné, ak nechcete aby sa vám práca zhnusila. Nemal som pocit, že som stroj, ale ľudská bytosť. Za dobre vykonanú prácu som dostal uznanie, alebo poďakovanie(niekedy možno až prehnane), ale človeku to dobre padne.  Čo ma však trošku iritovalo bolo prehnané stresovanie našej šéfky aj vtedy, keď to vôbec nebolo na mieste. Na väčšine veciach sa nešetrilo, čo bolo na jednej strane dobré, ale na druhej sa mi nepáčilo to strašné plytvanie. Za celý život som nespotreboval toľko gumených rukavičiek, plastových tanierov, príborov, pohárov, ako za toto leto. To isté platilo aj pre jedlo, neexistovalo tam niečo také ako u nás, že odložím to pre prasiatka, alebo mäso pre psa, či nejaké špeciálne nádoby na takýto kompost. Ak sa cez výdaj nespotrebovalo všetko, tak maximálne sa pár vecí dalo zamraziť(aj tak sa nevyužili a vyhodili na konci kempu), ale väčšina sa vysypala priamo do koša.

                Triedenie odpadu bola tiež osobitná kategória. Triedili sme papier, kovové obaly a plasty, ale aj tak sme ich hádzali do jedného obrovského kontajnera. Skvelý spôsob ako vytvoriť nové pracovné miesta, veď triedený odpad môžu ešte predsa triediť špecializované firmy na triedenie triedeného odpadu.  V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť ani nášho garbage doga(odpadkového psa) Sofie. Bola to stará fenka, podľa slov môjho brata, ktorý bol v tomto kempe už po tretí krát, to bol taký psí matuzalem, keďže každé leto vyzerala akoby to malo byť jej posledné. Bol to pes counsellora Bena, ktorý podľa môjho úsudku Sofie videl zrejme  len na začiatku kempu, keď ju priviedol a na konci, kedy si ju možno s počudovaním, že ešte žije odviedol naspäť domov. Najčastejšie sme ju zazreli ako sa potuluje pri smetných košoch. Nie, že by nemala čo žrať, lebo bola pekne vypasená, ale trhanie vriec a vyžieranie ich obsahu bola zrejme jej záľuba. 

                Riad v kuchyni sme mali farebne rozlíšený podľa toho, či sme pripravovali mäsité jedlá, alebo jedlá z mliečnych produktov. Bol to židovský kemp, takže mäso a mliečne produkty sa nesmeli podávať spolu. Mäsité jedlá sa pripravovali najmä z hydiny a výnimočne aj z hovädziny. Každý piatok bol Šabat (v judaizme je to siedmy, sviatočný deň v týždni, čiže sobota, ale začína sa už v piatok tesne pred západom slnka. Je dňom odpočinku a modlitby), na ktorý sa pripravovalo pečené kura, zemiaková kaša(aj so šupkami) a jahodový šalát. Na stole nesmela chýbať ani sviatočná Chala (chlieb), ktorý vyzeral ako vianočka. Ja som si nikdy nemohol spomenúť ako sa volá, tak som to nazýval Pascha (gregokatolícky sviatočný koláč), alebo vianočka. Keďže sme mali kura dosť často, tak už po treťom Šabate som ho začal nenávidieť. Miesto vína sa kvôli deťom podával hroznový džús, ktorý ho farbou aj chuťou najlepšie pripomínal. 

                Fazuľa bola tiež veľmi častou surovinou jedálnička. To, čo sme z nej pripravovali by som si nedovolil nazvať prívarkom, lebo to je pre Američanov neexistujúce  slovo, ako napr. zápražka, ale fazuľovým blatom. Nič iné z toho ani vzniknúť nemôže, keď rozmixujete uvarenú fazuľu a zmiešate ju s nastrúhaným syrom. Stačí počkať chvíľu kým to vychladne a z lyžice to dostanete len veľmi ťažko. Konzumovanie fazule mi vždy pripomenulo scénu z filmu Postrach Denis, kde Denis kŕmil zviazaného lupiča fazuľou...kto vie prečo? Brokolica bola ďalšou stálicou v jedálničku. Viem, že je zdravá a nemám problém skonzumovať ju, ale myslím si, že sa s ňou dajú robiť aj väčšie zázraky, ako ju len uvariť vo vode a takto neochutenú ju podávať ako prílohu. Veľmi som však oceňoval, že každý deň sme mali salad bar, ktorý pozostával z klasických druhov zeleniny: paradajok, papriky, uhoriek, mrkvy, tmavých olív, šalátových listov atď. Nechýbala ani fazuľa, nie však klasická, ale garbanzo fazuľa(cícer), ktorá je viac guľatá a má žltkastú farbu. Na výber bolo z niekoľkých dressingov, ako napr. italian, french, ranch, sweet onion a iné. V Subwayi ich nájdete všetky aj u nás doma. 

                Naše stravovanie mi často pripadalo, ako fast food zmiešaný s inými svetovými kuchyňami. Okrem mexickej nechýbali ani prvky talianskej, ktorú veľmi dobre poznáme aj u nás. Presne tak, mám namysli pizzu. Tá však nemala tenké cesto ako sme zvyknutí v pizzeriách v našich končinách. Bolo o dosť hrubšie a pri jej jedení som mal pocit, že jem domáci kysnutý koláč s ingredienciami na pizzu. Najprv som si myslel, že je to tak len u nás v kempe, ale neskôr pri cestovaní som zistil, že pizza v USA má všeobecne hrubšie cesto. Ja osobne som aj veľký milovník cestovín s rôznymi druhmi omáčok a o  cestoviny teda nebola núdza. Mávali sme špagety, makaróny, rigatóny, tortelíny aj ravioly. No, čo sa týka omáčok, tak z nich sme nepoznali inú, ako paradajkovú, ak ten uvarený pretlak vôbec môžem nazvať omáčkou. Myslím, že to bolo po kurati hneď druhá vec, ktorá mi začala postupne liezť krkom. Veľmi obľúbeným pokrmom z cestovín bol Mac and Cheese. Deti to milovali, na môj podiv to chutilo aj mne. Vlastne sa tam nedalo nič pokaziť, keďže to boli len zapečené makaróny so syrom. Ah, ale koľko krát som mal chuť dať si našu skvelú sviečkovú omáčku, segedínsky alebo maďarský guláš s knedľou. Nič také tam však "prekvapivo" nepoznali. Ani len jednoduchú bielu omáčku(bešamel), na ktorú stačí trošku oleja, múky, mlieka či  vývaru, do ktorej pridáte už len hlavnú ingredienciu (napr. na syrovú omáčku stačí pridať syr). O polievkach už ani nehovorím, ak sa nejaká vyskytla, tak hádajte aká?...paradajková! Kdesi som čítal, že paradajky sú vraj výborné na potenciu, takže toto leto som dostal skvelú prevenciu proti impotencii. Ale aby som neukrivdil, vždy na Šabat sme mávali aj kurací vývar s rezancami. Mal som pocit, že šéfka tento neochutený vývar považuje za niečo výnimočné, priam za gastronomický vrchol. Myslím, že za svoju kariéru zažila určite veľa vrcholov, ale nie gastronomických. Môže to vyzerať tak, že som mal svoju šéfku pekne v zuboch, no nie je to tak. Mimo práce to bola veľmi zábavná a príjemná žena, ale nedá mi ešte nespomenúť jej veľmi vtipnú otázku, keď som jej povedal, že u nás doma som nejakú dobu, ešte počas školy brigádoval v jednej reštaurácii. So záujmom sa na mňa pozrela a spýtala: A aké druhy sendvičov si pripravoval? ...to nepotrebuje komentár. Potvrdzuje to len môj názor, že americká kuchyňa je kuchyňou sendvičov, na ktoré si dokážu dať Američania skutočne kadečo. No najviac milujú PB & J(peanut butter and jelly). Arašidové maslo s marmeládou sme museli mať každý deň nachystané, ale dávali sme ich až po obede, lebo inak by sa po nich len tak zaprášilo.

                Pri konzumovaní  bieleho sendvičového pečiva, ktoré je každodennou súčasťou stravy bežného Američana, pretože fast food je časovo aj finančne výhodnejší,  som si uvedomil, aké máme v tejto oblasti šťastie. Za pár desiatok centov si môžeme u nás doma kúpiť chutné, chrumkavé pečivo, či už biele alebo celozrnné, ktoré je v USA niečo špeciálne a zaplatíte za neho niekoľko dolárov a nie centov. Na  pultoch supermarketov typu Walmart nájdete hlavne bielu nechrumkavú vatu plnú kalórií a navyše bez chuti. Presne tak, to skvelé hotdogové a hamburgerové "pečivo," ktoré je súčasťou takmer každého fast foodu. Asi z toho dôvodu som si počas cestovania po USA obľúbil práve Subway. Nechcem tu teraz robiť nejakú reklamu. Je to len môj názor na základe vlastných kritérií a skúseností. Mal som tam na výber z niekoľkých druhov pečiva, ktoré sa piekli priamo na mieste a nebolo to len o mäse a syre. Obrovskú bagetu plnú zeleniny, príloh a dressingov podľa bohatého výberu som kúpil za peniaze, ktoré by som utratil napr. v McDonalde za smiešnu žemličku s niečím čo sa tvárilo ako mäso, s trochou hranolčekov, ktoré sú tak slané, že napiť sa minerálky vám ani nenapadne, aj keby ste mali možnosť kúpiť si ju. Takže si dáte pekne sladkú kolu na vyrovnanie chutí. Tí, ktorí nechcú vedome primať cukor, majú možnosť kúpiť si "diétnu kolu." Ak by ste sa náhodou rozhodli pre minerálku, alebo čistú vodu, tak nie je problém kúpiť ju v obchode s potravinami, ale rátajte s tým, že si zacvakáte a nebude to taký bohatý výber, ako ste zvyknutí u nás. Dva litre nejakej sladkej bublinkovej vody boli totiž lacnejšie, ako rovnaké množstvo čistej. Nemusel som ísť ani do Afriky, aby som si uvedomil, aká je voda cenná, ktorá je takou samozrejmosťou pre nás zo Slovenska.

                Nedá mi ešte poznamenať aj niečo o Walmarte, o tomto americkom Tescu. Po niekoľkých návštevách som si uvedomil, že Walmart si vytvára svoju špecifickú klientelu, o ktorú sa vie aj patrične postarať. V žiadnom inom supermarkete predtým, som totiž nevidel toľko doslova nechutne obéznych ľudí. Pokiaľ ste o obezite v USA len čítali, alebo počuli, tak ešte stále nemáte ten pravý obraz. Až keď to na vlastné oči vidíte, až vtedy vás to šokuje, no dorazí vás to až vtedy, keď vás obehne obézny človek na elektrickej káre s košíkom, ktoré Walmart poskytuje. To, že príde takýto človek do supermarketu na aute som ešte pochopil (infraštruktúra v USA chodcov veľmi nepodporuje, auto je totiž nutnosť, nie možnosť), ale toto ma doslova vytočilo.

                Na záver sa vrátim ešte naspäť do kempu. Aj v kempe sme totiž mávali hamburgery, no mäso v nich bolo skutočne mäsom. Musím povedať, že z týchto som sa aj celkom najedol. Často sme mávali aj kuracie, alebo rybie nugetky, ale priznám sa, že som medzi nimi nevidel žiadny rozdiel. Líšili sa hádam len názvom na obale balenia. Deti ich však milovali ako aj hranolky. No, nedal by som teda ruku do ohňa za to, keby som im ukázal surový zemiak, že by vedeli, čo to je. Nesmiem ešte zabudnúť na typické americké koláčiky Cookies, ktoré som si veľmi obľúbil, pretože boli fakt chutné, aj keď kalorické,  ale nie tak prehnane sladké, ako ostatné koláče. Nadobudol som totiž podozrenie, že v USA sa pri pečení používa múka namiesto cukru a cukor namiesto múky. Presladené strieda presolené...

                Týmito postrehmi som však nechcel presladiť, ale ani presoliť obraz o USA z tohto pohľadu. Chcel som len zhrnúť moje skúsenosti a dojmy. Toto leto mi dalo ohromne veľa zážitkov, skúseností a možnosť spoznať skvelých ľudí, ale aj možnosť porovnávať. Uvedomil som si, že je veľa vecí, z ktorých by sme si mali vziať príklad, ale aj tých, ktoré by som nemenil. Jednou z nich je práve naša kuchyňa. Ani nie tak samotná kuchyňa, ako naša zručnosť v nej. Preto verím, že v tomto trende si od západu príklad nevezmeme a netransformujeme sa na fastfoodovu kultúru.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?