Leto v USA a moje kulinárske zážitky (1 z 2 časti)

Autor: Martin Karvaš | 8.1.2013 o 12:55 | (upravené 8.1.2013 o 13:44) Karma článku: 11,16 | Prečítané:  2680x

Leto 2012 nebolo len letom, kedy som mal možnosť spoznať USA po stránke kultúrnej, cestovateľskej, z hľadiska mentality, ale aj po stránke gastronomickej. Deväť týždňov počas ktorých sa stal mojím dočasným  domovom detský kemp, presnejšie kuchyňa a jej jedáleň(dinning hall) ma obohatili o veľa zážitkov a skúseností. Fakt, že som sa na strednej škole vyučil za kuchára (aj napriek tomu, že momentálne študujem na vysokej škole niečo úplne iné) ma či už vedome, alebo nevedome nútil hodnotiť a porovnávať  americkú gastronómiu s tou našou.  S americkou kuchyňou som mal dovtedy skúsenosti len z filmov, z počutia a z obchádzania fast foodov(keďže nie som ich milovník).  V kempe som si však uvedomil, alebo skôr potvrdil, že tie filmy nie sú ďaleko od reality.

Začnem však tým pozitívnejším, čím boli pre mňa raňajky. Veľmi som ocenil, že ich neustálou súčasťou boli najmä jahody, rôzne druhy melónov a čučoriedky, čo bolo veľmi osviežujúce a ľahké na ráno.  Na výber bolo z niekoľkých druhov jogurtov vrátane bieleho. Samozrejme nechýbali cornflakes s mliekom(bielou vodou, ako som ho nazýval). Už menej zdravšie, ale o to chutnejšie boli francúzske toasty, wafle a lievance(samozrejme všetko polotovary), ktoré ste si mohli ešte viac osladiť javorovým sirupom. Miešané vajcia(smash eggs) sme pripravovala už z predpripravenej vaječnej zmesi, ktorú sme fasovali vo veľkých baleniach.  "Špecialitou" pri ktorej sa tvorili veľké zástupy (ako to bolo hlavne v prípade hranoliek) bol oatmeal, čiže varená kaša z ovsených vločiek, ktorú sme si osladili hnedým cukrom. Musím však uznať, že mi veľmi chutil, aj keď mi trvalo kým som tu špecialitu s konzistenciou blata ochutnal. Neoddeliteľnou súčasťou raňajok bol apple juice (jablkový džús), ktorý som miloval, ale podával sa len výlučne na raňajky. Riedili sme ho však vodou...chvála bohu, lebo bol sladký ako "kozí cecok." Môžem však zhodnotiť, že raňajky boli tým, čo mi po stránke chuťovej robilo najviac radosť.

Na kuchyni sme boli v celku zaujímavá partia. Šéfka bola Američanka, ktorá dlhé roky podnikala v tomto smere, že zabezpečovala gastronomický servis pre kempy. Myslím, že to mala celkom dobre vymyslené, keďže letné mesiace si odmakala a potom už celý rok len cestovala za zarobené peniaze. Zvyčajne sa zvykla rozplývať nad tým, čo "uvarila." Zrejme jej chýbal kontakt so skutočným varením, pretože na kuchyni, kde sa paradajková polievka pripravuje len zriedením paradajkového pretlaku s vodou a namiesto normálnych variech tam nájdete len dve obrovské kovové pádla, ktoré som mohol efektívnejšie využiť na neďalekom waterfronte, sa skutočne o varení hovoriť nedá. Pečenie a grilovanie mi pripadalo skôr ako súťaž o najvyšší obsah karcinogénu na kúsku mäsa. Z vnútra surové a z vonku ako uhoľ, to je ten správny pomer. Ešteže existovala barbekue omáčka, ktorá všetko zakryla.  Keď som videl našu pomocnú kuchárku Wendy, tiež Američanku, ako si s chuťou naberala tieto "prepečené" kúsky mäsa a párkov, tak som nezabudol poznamenať, že tam ma grátis aj karcinogén. Dostal som od nej odpoveď, že väčšia časť jej rodiny zomrela na rakovinu. V duchu som sa ironický sám seba spýtal: "Kto vie prečo?" Našťastie sa americkí chlapci counsellori(niečo ako animátori v táboroch u nás) dostali ku grilovaniu len výnimočne a nechali to na Luisa, nášho šikovného mexického spolupracovníka a priateľa, ktorý mal na starosť tieto veci už tretí rok a to nás zrejme zachránilo. Naša kuchyňa mala najväčšie zastúpenie z Mexika, až 8 Mexičanov. Ani jeden týždeň nechýbala v našom jedálničku mexická strava, nie však preto, že sme tam mali také veľké zastúpenie z Mexika, ale preto, že je to dosť výrazná súčasť americkej kuchyne, ak ju vôbec môžem nazvať kuchyňou. Boli to jedla ako napríklad enchilada(trošku mi to pripomínalo lasagne na mexický spôsob), tacos, burritos, tortilla, salsa, jalapenos(čítaj chalapeňos), ktoré už ani v našich končinách nie sú až takou neznámou. Na každom stole v dainning hall musela byť chilli omáčka s kečupom, len na našom nesmela chýbať Valentína, čo je špeciálna mexická chilli omáčka, ktorú si Mexičania dávali na jedlo miesto kečupu. Dokázali si to dávať skutočne všade, o čom som sa presvedčil za krátky čas priamo v Mexiku, kde som ochutnal micheladu. To je nápoj pozostávajúci z piva, chilli alebo iných omáčkok, či korenín. My sme tam mali aj nejaké morské plody. Priznám sa, že nič horšie som v živote nepil, ale Mexičania to milujú.

O pečenie koláčov a pečiva sa staral tiež Mexičan Jorge, ktorý v tom čase ešte stále študoval vysokú školu kulinárskeho umenia v Pueble. Bolo však vidno, že má na viac ako len na ukladanie polotovarov na plech a miešanie rôznych predpripravených zmesí na koláč. Pre Mexičanov bol však takýto letný kemp skvelou príležitosťou ako si zarobiť pekné peniaze. Myslím, že ešte výhodnejšie ako pre nás. Mali to predsa len bližšie ako my zo Slovenska, či Česka  a keď si to zmenili na mexické pesos, tak mali na istý čas vystarané. Po skončení kempu necestovali, ako my Európania, ktorí sme zarábali tieto peniaze najmä s cieľom utratiť ich týmto dobrodružným spôsobom.

Dá sa povedať, že kuchyňa a dinning hall boli centrom kempu. Nech už trávili deti a counsellori čas kdekoľvek a akokoľvek museli predsa jesť. Ak sa konala nejaká veľká párty, banket, vítanie, alebo lúčenie, dinning hall bola tým najlepším miestom. V tejto časti bol pánom Dan. 25-ročný američan, ktorý v tomto kempe strávil veľkú časť detstva ako kemper a z toho dôvodu, tam bol  dosť známy a obľúbený. Dan sa preto snažil robiť, čo najviac "awesome" akcií pre deti. Snažil sa byť na kuchyni, aj s nimi. Preto najmä medzi menšími deťmi začali kolovať o Danovi  reči, že je superman, lebo nebolo predsa možné, že by dokázal byť v jednom čase s nimi a zároveň sa postarať o dinning hall. Samozrejme, že na to nemal žiadnych čarovných škriatkov, strojcami jeho superschopností sme boli totiž my. Jedlo sme pripravovali pre 400 ľudí(väčšinu tvorili deti). Počas jedenia, najmä pred ním mala dainnig hall skutočne neopísateľnú atmosféru. Dovtedy som nič také nezažil. Takmer každý deň to vyzeralo ako jedna veľká párty. Tancujúce a spievajúce deti na stoloch a laviciach.  Malo to svoje jedinečné čaro, ktoré sa rýchlo stratilo, keď bolo potrebné poupratovať každý deň dinnig hall. Niekedy som si pripadal ako v džungli. Keď som napr. potreboval prejsť s prázdnym vozíkom od jedla cez jedáleň, tak som si pripadal ako duch, pretože cesta bola nepriechodná, keďže nikto na mňa nereagoval. No keď som doniesol nové jedlo, alebo ovocie do salad baru, tak som si pripadal ako pracovník OSN, ktorý doniesol potravinovú pomoc...

Pokračovanie v 2. časti

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?